Kauza Fénix - Stopa 1

3. února 2015 v 23:13 | Yukiho |  Kauza Fénix
Zrub sa niesol v nádychu začiatku minulého storočia. Pôsobil nezlomne, ako sa okolo neho biela krajina oháňala všetkou decembrovou mrazivosťou. Kana sa nahla cez zábradlie, fascinovala ju masa vody miznúca pod jej nohami, keď vtom začula slová sprievodcu. Chladný severák ustal a slová, ktoré doteraz odvieval, nechal napokoji.
"Prosím, aby ste boli opatrní a nepreceňovali pohľad, zbytočne sa ničoho nedotýkajte, keďže dobre viete, ako..." Lata priamo pod jej dlaňami zaprašťala a adrenalín, čo v nej za behu toho okamihu rozpálil orgány, stúpol. Mysľou jej prebehla myšlienka o konci života v ľadovej vode. Aj keby vedela plávať, prúd a ľadová voda jej ochromia končatiny. Všetko to hrubé oblečenie na nej navlhne a oťažie a stiahne ju ku dnu. Nebude to príjemná smrť, napadlo jej. Zrazu si až nepríjemne nutkavo uvedomila, ako staré drevo ebenovej farby vŕzgalo pri každom kroku, ktorý na ňom bol uskutočnený. Náhle jej prišlo prikrehké len sa naň pozerať.
Po tom, čo základňa, o ktorú sa zapierala, pod rukami povolila, stratila rovnováhu. Nestihla ani zvresknúť, ani inak na seba upozorniť. Ani keby do nej niekto sotil preletela okrajom lávky. Voda pod ňou ju volala. A ona s očami dokorán sa k nej blížila.


"Nemykaj tak sebou!" zavelil jej akýsi hlas sponad nej. Čiasi ruka jej zvierala rukáv vetrovky, a ona do pol pása cítila rezavú bolesť a ťahalo ju preč. Nedokázala vyvrátiť hlavu, aby zistila, komu ruka patrí, jediné, čo vnímala, bola potreba zachrániť sa. Ani mučivá bolesť neprehlušila pud sebazáchovy, ktorý sa v nej ozval.
"Chyť sa ma!" ozval sa k nej opäť hlas. Cítila, ako sa mu jej predlaktie vyšmykuje. Jeho zovretie sa od vypätia síl až triaslo. Neťahal hore len ju, ale zároveň súperil so silou vody, ktorá ju chcela pohltiť a mať len pre seba.
S poslednou nádejou mu zovrela ruku najpevnejšie ako to len šlo. Pocítila jeho stisk na ramene. To ju ťahal von. Začula zmätok, hlasy, kroky. Zrejme už viacerí spozorovali, že sa niečo deje.
Nohy už boli nad vodou, a ona sa škriabala na relatívne pevnú dlážku. Stále pred sebou videla len čierne navlhnuté drevo a prízrak strachu z koncu bytia. Stuhnutá, obalená v hrubej termobunde a troch svetroch necítila, či sa jej to darí, ale už dovidela na spodnú polovicu tela ťahajúceho ju vode.
V úľave zatvorila oči a klesla do ľahu. Všetok tréning a posilňovne sveta môžu ísť pri takomto kúsku do hája, pomyslela si sama pre seba a s hlasným výdychom jej hlava v čiapke kvôli šálu a ostatnému tesniacemu materiálu vydala len tlmené bum.
"ты в порядке?" začula hlas jej spoločníčky na tejto ceste, a jej nezostalo viac síl na nič iné, len sa blažene usmiať a spojiť palec s ukazovákom do písmenka O.

"Bolo to to najvzrušujúcejšie, čo som v živote zažila! Ako bungee-junping, len bez bungee lana."
"Si ešte v šoku?" odpovedal jej ženský hlas na opačnej strane telefónnej linky.
Sú to už tri hodiny od jej incidentu, ako to nazvala pred sekretárkou jej šéfa. Skrehnutým prstom dodával cit hrnček s horúcou kávou. Nikdy nemala rada kávu, a keď aj bola zo zdvorilosti prinútená nejakú vypiť, bolo k tomu treba aspoň tri kocky cukru, alebo nejaké iné zlepšováky, ale toto bola vážne žbrnda. Ani nevoňala pekne, ani tak nechutila. A žiaľ ani nevyzerala, a to nebola žiaden odborník, jedinú kávu pripravovala pre Iana, ktorý podľa Lýdie, jeho sekretárky na opačnom aparáte, momentálne žiaľ nemá čas. Bolo to v časoch, keď si ju s Lýdiou mýlil. Alebo si minimálne mýlil ich úlohy. A žiaľ, keď si to tak zrekapituluje, stále ich funkcie akosi kumuluje.
Jasne rozoznala, ako sa otáča na stoličke, dokonca aj ten sprievodný, otravný zvuk bzučiacich svetiel v jej malom krtinci, ktorý Ian nazýval kanceláriou. Živo si vedela predstaviť, ako práve teraz pohľadom blúdi po milióne pestrofarebných lepiacich lístočkoch koldokola jej monitoru a hľadá ten správny.
Muž na recepcii z nej nespúšťal oči. Teda oficiálne sa tváril, že čistí pult pred sebou, ale z tých rýh by to musel prinajmenšom vyškrabovať, ak by nepomohol už len šmirgeľ, alebo možno píla a nový pult. Priznajme si to. Toto nebol hotel, ako jej bolo povedané. Nebola to ani ubytovňa. Bola to strecha nad hlavou na jednu noc. A noc práve prichádzala. Lepšie si pritiahla deku prehodenú cez plecia, slúchadlo si pridržala pritlačené hlavou. Z vrecka zatiaľ opatrne vytiahla malý lístoček, z rukávu zastrčenú polovičnú ceruzku. Ledva z neho vydrankala jeden hovor, keď sa dozvedel, že pôjde o hovor do zahraničia. Nemieni to skúšať druhý raz.
Natočiac sa mu o niečo málo viac chrbtom, zatienila výhľad na číslice, čo škrabopisne, stále trochu roztrasene zapisovala.
"A prečo vlastne nevoláš zo svojho mobilu?" spýtala sa zrazu Lýdia.
"Odišiel do večných lovíšť. Bol v bunde. Padla som do vody a už v bunde nie je."
"Chápem. Nezabudni teda dávať o sebe vedieť, inak bude Ian zase namrzený a vypijem si to ja. Dávaj si, prosím ťa, pozor, hej? Už žiadne bungee bez lana."
Kana nič podobné opakovať naozaj neplánovala. Nebolo to zas až také úžasné, aby si nahovárala, že to prežije aj druhý raz. Pozrela na hodiny na stene, aby skontrolovala čas, ktorý uplynul a potom netrpezlivého muža blížiaceho sa k nej.
"время," naznačil jej poklepkaním na zápästie.
"только второй, пожалуйста," zaprosíkala.
Nezdal sa nadšený.
"Musím končiť. Ozvem sa," šepla.
"A povieš mi aj o tvojom záchrancovi."
"O ňom nič neviem," hovorila rýchlo, nemala čas na ďalšie klábosenie. Nezložila položením slúchadla, ale stlačením tlačidla.
"Berieš mi všetku r-" Radosť? Alebo "r"-čo? Netušila, čo chcela ešte dopovedať, ale mala jedinú šancu zavolať na číslo z papieriku. Široko ďaleko iný telefón nezoženie a začína sa zvečerievať. Vonku šalie nová snehová búrka. Teraz alebo nikdy. Bez tohto sa nepohne a ďalší deň premrhať nemôže.

Izbu na prvom poschodí prebrala k životu nejasnou žltou žiarou zo žiarovky uprostred stopu. Kana sa posadila na okraj postele. Zabrala jej väčšiu polovicu rozloženými poznámkami, xeroxovými kópiami z niekoľkých kníh z knižnice, ktoré si pripravila ešte pred odletom. A chvalabohu, že tak spravila. V tejto zabudnutej časti krajiny, kde ešte aj medvede cez leto nosia svetre, mohla o wi-fi pripojení len snívať.
Prsty sa jej rozleteli po klávesnici. So svojimi sklonmi, či zlozvykom, nevydržať dlho na jednom mieste, mala obmedzené možnosti nájdenia práce. Naopak, šéfredak-torovi, pre ktorého posledných osem mesiacov pracuje, sa presne hodila.
Aj keď sa jej to občas vymyká spod kontroly. Čo by inak robila a mieste ako teraz? Prišla by loviť sobov, alebo sa utopiť? Mosty majú aj na prívetivejších miestach sveta.
Ale napriek tomu na život so zbalenými kuframi nezanevrela. Dávali jej slobodu, bez ktorej mala pocit, že by sa udusila. Adrenalín neustále v krvi, nové, nepoznané možnosti pred sebou. Možno práve pre túto jej vlastnosť sa pre šéfa stali jej články exotickejším oživením.
Zvuk tlačidiel nepravidelnom rytme a takmer nebadane sa hompáľajúca žiarovka v prázdnej, mĺkvej izbe plnej tieňov vyvolával akúsi prapodivnú synchronizáciu v rozdielnosti. Ale aj akýsi vnútorný nepokoj. Prečo sa tá žiarovka musí hýbať? Necítila ho, prievan, síce by to možno v strešnej izbe ani nebolo nič nečakané.
Lampa za oknom sa rozblikala ako šialená. A potom sa ozvalo už len tiché prasknutie. Kus osvetlenej krajiny v snehu zmizol v čierno-čiernej tme. V tabuli skla sa odrážala len je biela tvár, čoraz väčšia a desivejšia, ako sa približovala v snahe rozoznať aspoň obrysy.
Z chodby začula pohyb. Kroky na navlhnutom a vzápätí chladom a vekom stvrdnutom koberci šuchotali, občas zaprašťala aj dlážka pod nimi. Podľa toho, ktorá časť dlážky bola ako uvoľnená. Zvláštne, myslela si, že izba oproti je prázdna. Turisti zväčša nevyhľadávajú periférne oblasti sveta dobrovoľne. Iba zriedka sa objavia podobní čudáci ako ona. Rovnako ako tí dvaja ďalší dnes ráno. On iniciatívny milovník a jeho manželka, ktorej zaplatila za to, aby ju sprevádzala.
Kroky ustali a Kanu zmrazilo. Zablúdila očami po kľúčoch, keď sa kľučka pohla.
"Neruším?" v škáre medzi dverami sa objavila nakúkajúca tvár spolovice skrytá za blond kučerami. Vyvrátila oči dohora. Dnes je jej deň.
"No jasné... že nerušíš. Chceš ísť... ďalej?"
"Uhm!" prikývla a začala sa rozhliadať po vnútrajšku miestnosti.
Kana si dávala načas, kým zavrela dvere. Nemala to srdce poslať ju preč, aj keď nebola priam nadšená, že sa jej musí venovať, keď ešte neskončila s písaním.
"Čo to je? Všetko v ruštine!" obzerala si Kanine materiály.
"Oh, áno," pribehla okamžite k nej a rýchlo ich zhŕňala na kopu.
"Zaujímavé... Kde si sa naučila náš jazyk?"
"Kde-tu. Ani neviem," pripustila. "Možno za to môžu moje tulácke topánky," zasmiala sa, no zdalo sa, že žena jej narážke nepochopila. Ako by aj mohla, uvedomila si, no keď zmenila tému, nevracala sa k nej.
"Si novinárka? Tunajší ľudia ich nemajú príliš radi."
"Vážne?" A kde ich majú radi? Síce, keby sa predstavila a uviedla, že by rada o tom či onom mieste napísala, chceli by sa blysnúť v čo najlepšom mene. I keď si týmto prípadom nebola tak celkom istá. Spomenula si na chlapa z recepcie. Nezdal sa byť podplatiteľný pekným nadpisom.
"Zazdalo sa mi, že som videla články o rôznych domoch a zruboch, ako ten, ktorý sme videli dnes."
"Áno, boli o architektúre."
"Takže si novinárka!"
Žena oproti nej mala veľké modré oči. Bledej farby, oveľa bledšej ako prstence modrej po okrajoch. V istých momentoch ju z nej zvláštnym spôsobom zamrazovalo.
Usmiala sa. "To mám ale šťastie. Ešte nikdy som žiadneho novinára nevidela pri práci!"
"Ja nie som príliš dobrá... novinárka. Ja totiž... nikdy som to nevyštudovala. Myslím písanie a tak."
Zatvárila sa, že rozumie, v respektíve chápe, ale pochybovala o tom. Nejako jej komunikácia dnes nejde. Možno preto, že je ešte stále premrznutá, aj keď je zababušená až po uši.
Keď znovu osamela, pokračovala v práci, no so sústredením to bolo horšie. Navyše bola pekelne unavená. Po boji samej so sebou si papiere uložila do úhľadnej kôpky, aby sa mohla na minútku natiahnuť.
Prebrala sa až ráno. Zmätene sa zorientovávala kto je a kde je, keď sa pomaly zobúdzalo aj jej myslenie a pozrela na hodinky.
V polospánku si pokojne ľahla späť, keď jej mozgová činnosť dosiahla dostatočnú rýchlosť a vydala výstražný signál.
Oči dokorán, zhíknutie, nohy preleteli vzduchom ako skočila do sedu. Skoro sa zrútila z postele.
Nohami v ponožkách vhupla do ťažkých topánok, ani ich nezašnurovala. Umyť zuby, očesať, nezabudnúť materiály. Všetko to jej vírilo mysľou keď pobehovala hore dole tou miestnosťou o veľkosti trikrát dva metre. Dvakrát sa potkla, kým si našla čas a zohla sa, aby sa postarala o šnúrky.
Cestou dole sa zastavila aj pri izbe páru, s ktorými strávila včerajšok. Ani nevedela, prečo to robila. Zo slušnosti? Nemala veľký vzťah k rozlúčkam.
Bez tak jej nikto neotváral, keď búchala na dvere. Museli odísť ešte pred ňou, napadlo jej. Uľahčujú jej to.
Ani na recepcii nikto nebol. Muž, majiteľ penziónu, sa práve štveral z rebríku opretého o jej okno. Teda o okno izby, ktorú mala prenajatú. Lampa pri ňom bola rozbitá na kúsky.
A ako zliezal, tak nadával do všetkých svetových strán.
"Čo sa stalo?" spýtal sa ho mladší muž, možno mužov syn.
"Sova asi." Skoro sa jej nechcelo veriť vlastným ušiam. Vracala mu kľúče, no nebral ju na vedomie, šiel dnu, zohol sa pod pult a niečo hľadal.
"Sova? To sa tu stáva často?"
Narovnal sa s veľkým kladivom v ruke.
Podala mu kľúče, pozdravila sa a viac sa nevypytovala.

napísala: Yukiho
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Ktorý príbeh mám pri písaní pokračovania uprednostniť?

Kapitola 25
Kauza Fénix
Ordinary Beasts
1000 míľ
Cruel
Domov

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama