Kapitola 25 - diel 10

21. června 2012 v 11:40 | Yukiho |  Kapitola dvadsiata piata
Z predchádzajúceho dielu:

Potom sa Roman pozrel na ňu. "Viki, ty ideš s nimi?"
"Jasné!" zvolal Hyun a Shin spolu s Čulmom si ju vzali medzi seba. Cítila sa medzi nimi učupená ako dubáčik.
Čansu bez reakcie stál na mieste, iba krátko na nich pozrel.
Nepresvedčilo ho. "Počkaj tu na mňa, odprevadím ťa sám."
"Nie, to nie je treba!" vyhŕkla.
"Určite?"
Zaváhala.
"Myslím, že už odpovedala. Ide so mnou," zamiešal sa do toho Čansu odvrknúc chladno.
Ona i chalani vedľa nej zadržali dych. Tí dvaja na seba nepekne pozerali a Viki sa nevedela rozhodnúť, či to nie je zlé znamenie.
Pricupkala k nim a zavesila sa Čansuovi o rameno. Len nech sa do seba nepustia (zvlášť, keď ani, koniec koncov ani nemajú dôvod, pretože je to všetko len jej výmysel).
"No dobre. Niko, dávaj mi na ňu pozor teda," oslovil Čansua a ten, trochu prekvapený, odpovedal rovnakým podaním pravice ako pri zvítaní. Ostatní sa len zasmiali, Viki s pokriveným úsmevom.




Kapitola 25 - diel 10

"Tak poďme!" schmatol ich Šin. "Maj sa, Roman, vďaka za pozvanie."
Kyslo na nich ešte chvíľu pozeral, kým ho Dida neuprosíkala, aby si ich už viac nevšímal a venoval jej chvíľu pozornosti. Ďalšiu.
Prikývol, že jej vyhovie. Inak sa nedá opísať to, ako sa mu naozaj nechcelo odísť. Ešte raz sa obzrel. Najradšej by sa tým bol ubezpečil, že si to Viki predsa rozmyslela.
Toto, čo dnes všetko videl... Nepodobalo sa to na ňu. Visela len na ňom, vedel to. A neprekážalo mu to. Nikdy nebola dotieravá. Dokonca sa ani nikdy nedokázala vysloviť, to by jej musel celú vec objasniť. Takto bola pre neho posledné týždne skvelá kamarátka. Je to predsa... Viki. Milá, skromná, niekedy možno trošku utáraná, no vtipná, pekná, dôvtipná...
Noc bola pokojná. Ničoho sa nebála. Hlúpa, poviete si. V istom smere áno. Na druhú stranu uznala, že je bezpečnejšie ísť s partiou chalanov, ktorí sa tešia zo zarobených peňazí, než s Romanom, ktorého síce poznala dlhšie, no i tak si zrazu nebola istá, čo z toho, čo si o ňom doteraz myslela je pravda, a ktorý mal už navyše čo-to vypité.
"Takže či to dobre chápem," začula od Hyuna. "Čansu a Viki spolu údajne chodia. Prečo to robí Čansu, to nám je jasné, a Viki kvôli tomu, že bola platonicky zamilovaná do toho Romana. Roman má však priateľku, tú čo sa neho furt lepila."
"A my sme šli hrať na ich stužkovú, pretože sa Roman so Šinom poznajú, a tak nám to dohodil," dopovedal Čulmo.
Šin prikývol. "Presne. Nevedel som, že sa s Romanom poznáte."
"To ani ja o vás dvoch," odvaha v hlase ju opúšťala už v polovici vety. Posledné slovo zo seba ledva vytlačila.
Chalani rozmýšľali, čo povedať. Nakoniec zvrtli tému, aby ich spoločnú cestu odľahčili. Každý ako vedeli. Šin, aj dvojčatá. Iba Čansu znovu kráčal v tichosti za nimi s rukami vo vreckách. Reagoval len ak to niekto vyžadoval, alebo aby niekoho svojím tichým komentárom utrúseným samému sebe prerušil nadmerne dobre prebiehajúcu konverzáciu.
"Z toho si nič nerob," šepol jej Šin. "On frfle na všetko."
"Hej! Ja ťa počujem!"
"A vieš, akú má prezývku?" zvolal hlasnejšie, akoby to Čansu inak nepočul.
"To by stačilo," upozornil ho a dvojčatá sa stavali z cesty.
"Volajú ho..."
"Dosť!" zakryl mu rukou pol tváre a keď sa mu vyšmykol, bežal za ním. Tú prezývku sa nakoniec nedozvedela, ale vydedukovala, že neboli veľmi lichotivé. Teda aspoň niektoré nie, zdalo sa, že ich mal veľa a väčšinou narážali na jeho povahu.
Dohonili ich až pri ich suterénovej skúšobni. Dvere dokorán, obaja už vychádzajú z vnútra. Aj Čulmo a Hyun odložili, čo nepotrebovali a znovu zamkli.
"Tak, radi sme vás videli," usmiala sa dvojica doširoka ako dve slniečka. Zrazu sa predsa podobali.
Viki im zakývala a tu sa už zberal aj ďalší. "Idem aj ja tiež. Majte sa, decká."
"Čo? Ako?"
"Vlastne... Mám to opačným smerom," priznal Šin.
Prikývla a jemne sa usmiala.
No čo. Tá strašidelnejšia polovica cesty je už za ňou. Teraz už len prejsť na koniec tejto strašidelnej cesty, prejsť cez most pozdĺž ulice ku križovatke, prejsť okolo nákupného centra na náprotivnej strane cesty a potom už len takých... päť, šesť minút. Dobre, aj na tej druhej polovici cesty toho nebolo veľa optimistického.
Otočila sa. Čansu stál asi o dva kroky krížom za ňou a len letmo jej venoval pohľad. Potom sa zvrtol a pokračoval v ceste.
Nemo naň čumela. Nechápala, keď sa po pár krokoch zastavil. Verila by, keby odíde bez ahoj.
"Nejdeš?" Vážne na ňu pozeral, akoby čakal na odpoveď. Okoktavela.
"A-áno."
Chvíľu vedľa seba kráčali bez slova. Zdalo sa, že nielen ide jej smerom, ale občas dokonca na rázcestiach spomalil, aby určila cestu. "Nemusíš ísť so mnou," ohradila sa.
"Chceš ísť sama?" spýtal sa, aby si vzápätí odpovedal. "Nenechám ťa ísť samú. Nie je bezpečné, keď chodí dievča samo. To by si mohla vedieť." Ten slabý náznak, že v sebe skrýva aj svetlú stránku jedným dychom vymazal. Pochyboval o jej inteligencii? Žiaľ, musela uznať, že mal pravdu, a veruže to aj vedela.
Možno by si to po zavŕšení večera odpustila, ale práve ju nabrúsil a štipľavá poznámka na jazyku ju škrela už predtým. "Ty si sa na mňa vykašľal, priznaj to."
"O čom hovoríš?"
"O tom, že si neprišiel tak, ako som ťa o to žiadala, že? Prišiel si iba kvôli tomu, že ste mali hrať."
"Hej."
Vystrúhala neveriacky znechutenú grimasu. "A to sa ani nesnažíš..."
"Hovoril som ti, že také parády nemám rád."
"Si vážne..."
Zasmial sa. Znovu naň pozrela, iba krátko, lebo aj on pozrel na ňu. Naozaj sa smial. Ani si nevšimla, ako sa spomedzi stromov tou úzkou cestičkou vynorili až na mostíku.
"Čo ti je smiešne?"
"Si smiešna, keď sa tak ksichtíš."
Jej ďalšia, ešte zamračenejšia grimasa všetko len potvrdila a napokon to ani sama nevydržala a jednoducho sa rozosmiala aj ona.
"Zvoníš."
"Och, áno. Vďaka." Zastavila. Mobil našla vo vrecku. Päť minút po prekročenom polhodinovom limite.
"Ahoj, mami. Áno, viem, zabudla som sa, ale už som na ceste." Aj keď smiech prešiel, usmievala sa. "Nie, ale neboj, nejdem sama... S kamarátom. Nie, myslím, že ho nepoznáš... Uhm," usmiala sa znovu. "Iste, vidíme sa doma. Paa!"
Kým telefonovala, pozeral z mostu opretý o zábradlie. Nebolo vidno na oblohu, bola zatiahnutá, v diaľke bola tma, po oboch brehoch rieky mu výhľad na mesto zatieňovali stromy. Naopak, a ani si neuvedomil ako, bezmyšlienkovite sa po sklamaní z tmavej noci otočil k nej. Nevedel si vysvetliť prečo, na Viki sa bolo prečo pozerať.
Vlastne, strašilo ho priznať, že keď na neho nie je práve nabrúsená, a to od ich náhodného zoznámenia nebolo často, inak povedané skoro vôbec, pôsobila čarovne pokojne. Ešte sám nedokázal popísať ten pocit, čo mu pripomínala.
V noci, keď prišiel do tichého bytu - jeho na rozdiel od Viki nikto nečakal, rodičia to nezvykli robiť už veľmi, veľmi dlho - po krátkej sprche ešte hodnú chvíľu pozeral len tak z okna. Ani z neho nebolo nič vidno. Lialo ako besné a nútilo ho to vrátiť sa späť do toho momentu asi spred trištvrte hodiny, keď dotelefonovala a pokračovali cestou ďalej.
Na cestách nebolo ani živej duše. Pripadali si zvláštne, keď na tak opustených uliciach zostali stáť na prechode, no predsa tam čakali, kým na opačnom semafore tvrdohlavo svietil červený panáčik.
Čas sa znovu nepríjemne spomaľoval, obaja už hodnú chvíľu znovu mlčali a Viki nevedela, čo povedať. Iba otočila hlavou za akýmsi zvukom prichádzajúcom spoza nich. Bolo to už druhý raz, čo sa otočila. Začínala si myslieť, že je naozaj bojko, alebo že trpí paranojou, pretože ak si to zosumarizovala, je to naozaj jej premiéra, čo chodí po meste o takejto hodine. Vravela si, že ten nepríjemný pocit umlčí. Teda až kým si nevšimla, že pri treťom zvuku - oveľa bližšom a jasnejšom, podobajúcom sa na hlasy - badateľne spozornel aj Čansu.
Spýtavo naň pozrela a stuhla, keď si uvedomila, že síce hlavou nepohol ani jediný krát už dobrú chvíľu pozoruje pohyb za nimi.
"Ideme," chytil ju za ruku ťahajúc ju so sebou cez biele pruhy k opačnej strane cesty. Skoro pri ňom bežala, aby sa mu vyrovnala. Spoly krokom spoly behom sa dostali za križovatku k preskleným stenám budovy. Bez pozažínaných svetiel vo vnútri, keď sú obchody pozatvárané a najväčšiu úlohu zohráva hra tieňov z pouličných lámp rozostavených popri okraji chodníka ju strašil aj odraz ich tvárí bez farby.
Čansu spomalil. Zámerne.
Partia ich dohonila za najbližším rohom.
Vysoký chalan čnel nad nimi oboma o dobrú hlavu. Mal pohľad bez výrazu, keď ju s Čansuom míňali.
"Myslíte si, že zato, že stojíte pod kamerou, ste..." nedopovedal, iba zagánil na Viki, na čo Čansu odpovedal, hodením jej ruky cer ramená podobne ako na plese. V konečnom dôsledku si všetci šli vlastnou cestou, ale Viki srdiečko stále skákalo ako šialené. Naozaj na ňu pozeral akoby ju chcel vyzliecť pohľadom, mala silné nutkanie zapnúť aj zvyšné gombíky na kabáte, aby z nej nevidel ani jediný centimeter, no vedela, že by to nepomohlo. Bála sa ako už dávno nie. Aby pravdu povedala, nebolo to tým, že by neverila, že by ju Čansu bránil, ale v tom, že oni boli štyria na jedného, preto sa jej uľavilo, keď sa im stratili v diaľke inej ulice.
Zhlboka si vydýchla. Dych sa jej stále chveje. A veru to bolo aj počuť.
"Je to v poriadku," prehodil, aby ju upokojil, a vtedy si uvedomila, že mu zviera ruku ako šialená.
Nemo s ňou prešiel ruka v ruke už zo dva tri kroky, keď si to všimla a celá preľaknutá ho okamžite pustila, no potom sa predsa sám pre seba krátko usmial.
Viki sa v hlave zase ozýval vlastný hlas. Vyčítala si, že sa tak zľakla a zároveň bola rada, že sa nevybrala domov sama. Tiež však vzápätí odznela prestrašená otázka čo si teraz o nej môže myslieť? Chytila ho za ruku! No a čo! ozval sa protiargument. Vtedy zazrela, ako sa snažiac nevydať ani hlások uškŕňa.
"Znovu si mala ten výraz. Si vážne smiešna."
Skoro sa prepadla. Sklonila hlavu, aby jej vlasy padli viac do tváre a skryla sa za ne. Zámerne za ním zaostala o pol kroka, keď oblohu preťala žiara a ulicami sa ozval hromový rachot.
Inštinktívne zvreskla. Otvorila oči, až na čudný výstražný podnet z jej podvedomia. Najskôr pravé, a keď nad sebou, pricapená k Čansuovmu ramenu, uvidela Čansuovo prekvapenie v tvári, okamžite otvorila aj druhé a s očami dokorán o krok ustúpila.
"Vyzerá to na búrku. Bývaš ešte ďaleko?" spýtal sa pokojne.
"Nie, iba kúsok. Zvládnem to už aj sama," dodala a pokúsila sa o úsmev, no cítila sa trápne.
"Naozaj chceš ísť sama?" nadvihol obočie akoby odkazujúc na udalosti len spred nedávna.
"Jasné, v pohode! Ďakujem za odprevadenie," vykročila pozdĺž chodníka. "Táto štvrť je bezpečná," otočila sa na neho bez zastavenia. Nevedela, čo s rukami a zatiaľ čo kolísavo kráčala, kývala nimi pozdĺž tela. "Ešte nikdy sa tu nič zaujímavé nesta..." Na ďalší hlasný úder hromu zvreskla ešte hlasnejšie než na ten predchádzajúci.
Netváril sa presvedčene, aj napriek nasledovnému úškrnu od ucha k uchu. Bol falošný, silený a zahanbený. Cítila sa pod psa, no neodvážila sa naliehať, že môže ísť vlastnou cestou.
"Bojíš sa búrok?"
"Nie. Len ich mám radšej, keď sú bez hromov a bleskov. Zvlášť keď som vonku a nemám nad hlavou hromozvod." Nemyslela to ako vtip, preto ju prekvapilo, keď sa zrazu nahlas zasmial.
"Fajn, tak sa zatiaľ bavme."
Prikývla, no zostalo ticho.
"Tak to bol ten úžasný Roman..."
"Ach! Toho mu ani nespomínaj."
"A to dievča...?"
"Zdá sa že spolu chodia."
"To som pochopil." Nemala k tomu čo povedať a prišlo mu hlúpe, že jej tak zrazu pokazil náladu. "Ale zdalo sa, že žiarlil," nadhodil.
"To nie je možné," hodila rukou. "Nemusíš ma utešovať."
"Never mi, ak nechceš, ale vravím ti. Tiež som chlap... a navyše... pristalo ti to."
Zámerne naň pozrela, bola zvedavá, či jej klame, ale zdalo sa, že... Obaja pozreli dopredu, alebo ak sa obzreli po okolí, tak opačným smerom.
"A čo vaši?"
"Bude to chcieť ešte trochu viac práce," pozeral stále do diaľky prikyvujúc a Viki nevedela, či sa tým nesnaží presvedčiť sám seba. Nakoniec sa na ňu, pokúsiac sa o bezstarostný výraz, usmial.
Bol taký... iný než si ho kedy pamätala.
"Naša dohoda asi skončila."
Prikývla. Splnili si vzájomné sľuby. Aspoň v rámci možností. Navyše, práve prišli z začiatku príjazdovej cesty k jej paneláku. Zdalo sa, že sú na konci ich spoločnej cesty.
Zastali. Nevedeli, čo si povedať.
"Takže tu niekde bývaš?" Nakúkal za ňu na sedemposcho-dovú budovu s tromi vchodmi.
"Hej... A ty?"
Zhlboka sa nadýchol, akoby to mala byť veľmi obtiažna odpoveď. "Kúsok tamtým smerom."
"Taký kúsok cesty domov poznám," zasmiala sa a chvíľu sa neohrabane uškŕňala, kým on sa pousmial pri zapichnutí pohľadu do zeme. Taký kúsok cesty domov, ako ona povedala predtým, trval ešte skoro desať minút. "Vďaka za odprevadenie."
Chvíľu sa na seba usmievali čakajúc, či ten druhý niečo nechce, no napokon Čansu len dvihol ruku so slovami: "Tak pa." A už ho nebolo.
S rukami hlboko vo vreckách to vzal krížom cez trávnik obkolesený domácimi zaparkovanými štvorkolesovými miláčikmi.
Nuž, nezostalo jej iné, než sa rýchlo spamätať a poponáhľať sa hore do bytu. Čakala, že mama už bude riadne nazúrená. Zovrelo jej vnútro len si to predstavila. Jedno dobré znamenie - nestála na balkóne, čiže Čansua nevidela, takže naďalej môže jeho osoba zostať identifikovaná len ako "kamarát, ktorého myslím nepoznáš, ale pozná ho aj Roman". Presne takto si to vymyslela, kým stúpala po kamennom schodisku popri výťahu.
V byte sa svietilo, popod prah prenikal pásik svetla. Navyše bolo odomknuté, kľučka sa bez problémov otočila a stiahla jazýček z dvier.
"Mami?" zašepkala, no z obývačky nevyšla očakávaná osoba.

napísala: Yukiho
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Christen | Web | 21. června 2012 v 14:19 | Reagovat

Vážně ti musím poděklovat zabyla jsi můj nudný čas..:-) Ten díl byl skvělý docela jsem se i musela usmívat ale nejlepší je: Jeho osoba může zůstat identifikovaná jen jako "kamarát" Těším se na pokračování...-)
PS. A přihraj mi tady nějakou skvělou písničku ať zase s kámoškou můžeme zjiš´tovat která skupina je lepší zatím jen víme že BIGBANG je skvělá skupina klzků co mají úžasné songy a úžasné videoklipy...:-)

2 Lee Hyumi | E-mail | Web | 21. června 2012 v 15:58 | Reagovat

aaaa si robis srandu??? ja cgcem okamzite pokraocvanie to bolo take zaroven romanticke a zaroven take ani nie ze divne ale proste aaaa ja chcem dalsi diel cansuuu nestvi ma dobre vieme ze sa ti viki paci:d a kto to teda vysiel ked ne mama:O ojojooooj

3 Yori | Web | 21. června 2012 v 16:00 | Reagovat

A kto vyšiel teda? o.O hééj toto mi nerob :D ja som hrozne zvedavááá ^^ ale inak super diel, to ako sa zľakla hrmenia bolo super :DD

4 Beatricia | Web | 4. července 2012 v 8:31 | Reagovat

Přeju ti hezké prázdniny podle tvých představ. ☼☼☼

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama