Už nikdy ticho III - kapitola 6

21. června 2011 v 21:39 | Yukiho |  Už nikdy ticho (nová rubrika)

yukiho: už nikdy ticho
"Takže spolu viac nepracovali?"
"Nie, to určite nie. A či si spolu veľmi rozumeli... Nikdy o nej nehovoril, aspoň ja o tom neviem."
"Toto nedáva význam."
Mykol plecami. "Verím, že na to prídeš, vždy to tak bolo."
"Kiež by. Jediná, čo zrejme vie, čo sa deje, je Anna. No nič. Prepáč, že som ťa vytiahla z domu tak skoro ráno. Čo máš teraz na pláne?"
"To nič, na to sú priatelia," žmurkol na ňu. "Teraz? Asi dospať," zasmial sa. "Ty ideš do školy? Hodím ťa...?"
"Nie, nepôjdem, nesústredila by som sa. Snáď ma ospravedlnia."
Chápal ju.
"Tak by si možno mohla zájsť za Annou a spýtať sa jej, čo potrebuješ."
Že ju to nenapadlo!
"Hodím ťa...?"

Už nikdy ticho III
kapitola 6


Tina bola vďačná za to, že ju Can zviezol. A nie len to. Napriek všetkému, zostal jej priateľom a bral veci také aké sú. Zaparkoval na zákaze parkovania a odprevadil ju až pred budovu. Skôr, než dostal papuču, sa s ňou rozlúčil a Tina mu zamávala na rozlúčku. Na rohu vedľajšej budovy sa črtal názov ulice. Bola jej neznáma, v tejto časti mesta zrejme ešte nikdy nebola. Nikdy by to tu nenašla, pri jej šikovnosti ani s navigáciou nie. A kde vlastne bola v tomto meste? Poznala iba ulice, ktorými sa dostane do školy a späť, poprípade ešte bližšiu sieť pri areáli a okolie centra. Zvyšok je pre ňu neznámou.
Vonku bolo teplejšie než včera, už tak nepriťahovalo. Avšak opäť snežilo.
Rýchlo vošla bránou bližšie k nenápadnej budove v pomerne pokojnej štvrti. Vonku sa zo seba pokúšala striasť sneh, no skôr, než ho zo seba všetok zhodila, vytvorila sa na nej rovnaká vrstva. Vločky boli veľké, napité vody. Tina tú hmotu volala snežoprš, pretože dokonale vystihoval realitu. Vyzeralo to na chýliacu sa topiacu snehovú búrku.
Dobýjanie sa dnu však bolo neúspešné. Za dverami bola tma, nikde ani nohy. Viac sa zababušila do všetkých vrstiev, čo mala na sebe. Mokré biele chumáče sa topili priamo na nej a prenikali do oblečenia.
Obloha bola šedastá. Sotva videla, cez tú nádielku, čo na zemi tvorila nepeknú čliapkanicu.
Chvíľu zostala stáť pod strieškou. Keby aspoň mrzlo, to by tak rýchlo nenavlhla. Ako sa teraz dostane domov? Mohla zavolať Gasovi a vysvetliť mu, kde sa nachádza.
Učupila sa ako hríbik čakajúci na spasenie.
Nie, nechcela mu volať. Zaťala sa a nepodporovala predstavu, že jej je zima. Radšej si prevetrá hlavu.
Cez chodník sa nedalo prejsť suchou nohou, zatiaľ čo cesta bola prázdna, nechodili po nej autá. Vykročila cez ulicu smerom k centru, aspoň to jej vravela orientácia.
Síce jej nenapadlo, že tu Annu nájde skôr poobede ako ráno, aspoň vedela, kam sa má vrátiť.
Šla priamo za nosom niekoľko desiatok minút. Budovy sa jej priam neuveriteľne ponášali jedna na druhú, a to má pomerne veľkú fotogenickú pamäť. Oficiálne sa stratila. Netušila ako sa jej podarilo dostať k ihrisku. Teda aspoň predpokladala, že to cez leto, keď tam nie je sneh a blato, slúži ako ihrisko. Kúsok odtiaľ boli detské preliezky. Nakúkala pomedzi stromy, ktoré boli vysadené okolo, no zrejme nikto nie je taký blázon, aby s malými deťmi chodil v takomto počasí von a školopovinní boli trávili doobedie podstivo v škole.
Sadla si na operadlo lavičky, nohy si vyložila na sedaciu časť. Pozorovala pokoj a peknú scénu. Holá koruna stromu nad ňou sa ani nepohla, iba občas, keď zavial vetrík. Bolo to ticho pred ozajstnou búrkou. Vedela to, že sa čoskoro rozpúta, a aj napriek tomu nič nerobila.
Z vrecka vytiahla mobil, prezerala si galériu obrázkov, kým neprišla k ich fotke s Lukasom. Mala ich len zo päť, čo ju mrzelo. Prišlo jej ironické, že ľudia naivne dôverujú, že majú stále čas. Veď načo robiť nejakú zbytočnosť, na ktorú bude nekonečné množstvo príležitostí aj neskôr, všakže? Verila, že bude s Lukasom navždy, predstavovala si ich krásnu spoločnú budúcnosť. Snívala o ňom a o nikom inom.
Náhle sa nahlas rozplakala. Horúce slzy ju pálili. Nevedela, čo ju to tak vzalo. Zbytočne si vravela, že už bolo pre Lukasa dosť sĺz, nedalo sa tomu zabrániť.
Smerom k nej zadul vietol, rozfúkol kvapôčky a privial k nej melódiu vybrnkávanú na gitare. Upokojovala sa pri nej. Prinášala do jej vnútra jar, akoby bola plná citov. Balzam na zranenú dušu. Zvuk prichádzal odkiaľsi z tých preliezok, zrejme niekoho predsalen prehliadla.
Neznáma pieseň ustala, a vtedy uvidela spoza jedného dreveného trámu, o ktorý bol upevnený domček so šmýkaľkou, pohnúť sa postavu. Bol to muž v kabáte, mal podobne ako Tina mohutný šál, vlasy v uzle, otočený jej chrbtom, no aj tak by nepovedala, že by bol zanedbaný. Dýchol si na ruky a po chvíli oddychu a tichého rozjímania zahral nespozorovanej poslucháčke novú pieseň.
Zatvorila oči a započúvala sa. Túto poznala. Ale odkiaľ? Nehrala sa v rádiu, nebola ani ich, tak ako je možné, že je jej známa?
Počúvala ďalej, až sa chýlila ku koncu. Vedela to. Vedela, že už nechýba veľa do posledných sekúnd. V tom si spomenula na okamihy z jej života spojené s tou piesňou. V tú noc, keď počula a videla the Leaders hrať v klube, a keď s Lukasom ušli pred tými dievčatami do Johannovho bytu z opačnej strany a hral jej... Hral jej túto pieseň.
Celé vnútro jej zachvátil plameň. Nohy sa vzpriamili, zoskočila z lavičky. Kto tú pieseň okrem Lukasa mohol poznať? Je možné, že je to on?
Postava dokončila pieseň a pomaly odchádza preč. Tinu od neho delí niekoľko desiatok metrov.
Najskôr sa bála zavolať ho po mene, veď čo ak to nebol ten, na ktorého myslela, no predsa sa odhodlala. Hlas od neho však odviala druhá fáza začínajúcej búrky. Nepočul ju.
Rozbehla sa za ním, musela vyzerať ako blázon.
Vbehla za ním do uličky, v ktorej sa jej stratil, ale už ho nebolo. Dlhá ulica zívala prázdnotou. Rohliadla sa, no nielen že nevidela Lukasa, ale žiadneho živého tvora. Akoby sa aj zvieratá a vtáky kamsi skryli.
Roztriasla sa. Zuby sa jej len tak klepotali. Teplota musela klesnúť. Záveje znovu zamŕzali, a uvoľnené kryštáliky jej vo vlnách vletovali do tváre.
Ešte raz sa sklamaná rozhliadla, nakukla dokonca do niekoľkých dvorov vedúcich k domom, no neprinieslo to žiaden pozitívny výsledok okrem prázdna.
Vzdychla si. Vôbec to nemusel byť on, možno to bola iba jej túžba.
Predsa nakoniec, keď vzdala bezcielne sa potĺkanie naprieč rozhnevanej prírode, vyhľadala v zozname číslo na Gasa. Potrebovala odvoz.
Ten, len čo ju podľa jej opisu okolia našiel, nenápadne nadškrtol výčitku. Jeff, ako ich ochrankár, o jej menšom výlete nič nevedel. Myslel si, že zostala v nemocnici s Alice. Sľúbil však, že udrží tajomstvo.
Po uzavretí dohody už len pozerala von oknom.

Predtým, než sa šla hore vyspať, zastavila sa u Phoebs a ušetrila si samostatné zdržanie sa ešte o jedno podlažie vyššie. Obe dievčatá, aj Phoebs aj All, boli spolu a klebetili.
"Kde si bola?" čudovala sa Phoebs a All mierne stratila farbu z tváre.
"Hovorila som s Canom," odvetila na rovinu. "Nič však o Lukasovi nevedel."
"Odkedy Lukasa hľadáš?"
"Odvtedy, čo sa stratil a jeho otec je v nemocnici. Je príliš zvláštne, že sa len tak vytratil. Odsťahoval sa, má vypnutý mobil a jeho bývalí priatelia na život a na smrť o ňom nič nevedia. Snažila som sa ho nájsť cez Annu, ale bezúspešne."
Potrebovala to zo seba dostať von a Phoebs bola prvá, ktorá sa jej dostala do rany a mohla to na ňu vychŕliť. Teraz už aj Allison chápala.
"Anna... Nevolalo sa dievča, čo ti o nej Lukas raz vravel, rovnako?"
"Áno."
Allison ju chytila okolo pliec. "Nejak sa to vyrieši. Čoho sa bojíš?"
"Že sa mu niečo stalo. V istý moment som mala taký zvláštny pocit," zdôverila sa. "Dnes som stretla jedného muža, čo hral Lukasovu nezverejnenú pieseň. Nevidela som naň poriadne, bol príliš ďaleko, ale... A potom sa mi stratil presne toak, ako sa nečakane objavil. Ako duch."
K objatiu sa pridala aj Phoebs.
"Nemaj strach, vyrieši sa to."
"Zajtra budem potrebovať vašu pomoc."
"Čo zase?" Allison tušila, že to bude proti pravidlám, a mala pravdu.
"Po škole idem za Annou. Už viem, kde pracuje."
"Takže máme spracovať Jeffa?"
"A Gasa. Hrá sa na Jeffovu pravú ruku."
"A Andreasa. Doktor ho chcel dnes prepustiť."
"Platí, len to už vyrieš."
"Vďaka."

Tina už vstala, keď videla z okna, ako Andreas prichádza. Stretnutie však odložila na neurčito. Venovala sa zameškanému učivu z dneška, popri čom si púšťala piesne od the Leaders. Stále dookola tých istých šesť.
V škole jej to ubehlo rýchlo. Pracovala, keď sa to od nej očakávalo, jedla, keď jedli ostatní, porozprávala sa s Phoebs, keď sa stretli cez prestávku na chodbe. Mysľou bola ale niekde úplne inde.
Taxíkom sa dostala na ulicu, ktorej meno si zapamätala z predchádzajúceho dňa. Na nej našla stáť budovu, do ktorej sa včera nedostala. Dnes si jej dvere z ruky do ruky podávali žiaci, či už vchádzajúci, alebo opúšťajúci školu. Medzi nimi vošla aj Tina.
V hale hneď oproti dverám sedela pani na recepcii. Študenti chodili okolo nej s pozdravom, podaktorí profesori s ňou prehodili aj jedno-dve slová. Následne sa prerozdelovali po triedach všade naokolo.
S úsmevom podišla k nej. "Dobrý deň, kde by som našla Annu."
"Ktorú Annu?"
Zaváhala, nepoznala priezvisko.
"Mladšiu, či staršiu?"
"Mladšú, či staršiu? Čo to bola za otázka? Sú snáď rodina?" prebleslo jej v hlave.
"Ja... Mladšiu."
"Dvere číslo dvadsať tri. Tamto," ukázala na jednu chodbu po jej pravici.
Každým krokom k jej ušiam dolihala jedinečnejšia zmes zvukov. Z každej miestnosti počula iný hudobný nástroj. Niektorí, ktorí čakali, kým im začne ich vyučovanie, precvičovali po skupinách na chodbe. Hrali a spievali spolu, každý ako chcel, vlastným štýlom. Pomaly spoznávala, čo Lukas na tomto mieste miloval. Bola to zvláštna, no veľmi príjemná atmosféra, v ktorej mohol byť každý sám sebou - takým, akým sa narodil a ako cítil, že je to správne.
Sledujúc čísla na dverách a tabuľky s menami učiteľov, prišla k jedným, ktoré podľa popisu videli na hodiny spevu. Meno vyučujúceho tam stálo ako Anna Weber mladšia. Na parapete pri dverách už čakalo akési dievča. Tmavé, kučeravé vlasy jej padali do tváre, počúvala hudbu a čítala si text z papierov.
"Ideš k Anne?"
Nepočula ju.
"Prepáč," dotka sa jej ramena, aby jej venovala pozornosť.
"To si ty? Ahoj!"
Dievčinu, ktorú videla v župane u Johanna, tu čakala najmenej.
"Ahoj," usmiala sa a neskrývala prekvapenie. "Chodíš na spev?"
Naradostene prikývla.
"Aj ty sem na niečo chodíš? Nevidela som ťa tu ešte."
"Nie, prišla som iba na skok za Annou. Potrebujem sa jej niečo spýtať."
"Tak tu so mnou chvíľu počkaj. Čochvíľa by sa mi s ňou mala začať hodina."
Stalo sa. Pár minút sa snažila nachádzať správne slová, aby zakryla nervozitu narastajúcu z okamihu na okamih, keď sa dvere náhle otvorili a objavila sa v nich blond modrooká mladá učiteľka.

napísala: Yukiho
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lee Hyumi | E-mail | Web | 21. června 2011 v 22:22 | Reagovat

ejha ejha ejhaaaa :P toto je napinave tesim sa! a ten chalan v tom parku?! ci co to bolo :O to co malo znamenat? OMO to bol duch ci? mozno daky jeho priatel co o nom vie OMO boze toto je hrozneee kedy sa to Tina dozvie?! :O

2 Labanda © | Web | 22. června 2011 v 0:33 | Reagovat

jJ TY TO NAPÍNÁŠ ZLATKO ale krásné, hlavně ho nenech umřít pls ;-) :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama