follow yukiho.blog.cz on facebook

Čo sa inam nezmestilo :)

3. července 2015 v 21:19 | Yukiho
 

Domov - 3. diel

11. února 2015 v 18:47 | Yukiho |  Domov

Otec nabehol do izby a bezcitne rozsvietil žiarovku. Vraj som sa nezobudila na budík.
Namiesto vykrúcania sa som po dvoch-troch sekundách útlmu myslenia otvorila oči ako naprogramovaná. Rozjasnilo sa mi ako lúsknutím prstov. Papierníctvo, rozbité koleno. Nanešťastie, nie toto mi malo napadnúť.
Prvý japonský víkend som začala v rýchlovlaku zvierajúc v ruke ucho svojej tašky. Nedokázala sústrediť na príjemné počasie. Cítila som sa zvláštne. Zvieralo mi hrdlo.
"Tešíš sa, že spoznáš svoju tetu?"
Mykla som plecom. Moje nadšenie pominulo spolu s myšlienkou na poslednú noc. Otec pokračoval v rozprávaní, o tom, akú si ju pamätal, zrejme nejaké vtipné spoločné príhody, ale bez nálady som len zvýšila hlasitosť v slúchadle skrytom pod vlasmi a vonkajší svet som uzamkla na kľúčik.

Domov - 2. diel

6. února 2015 v 18:20 | Yukiho |  Domov

"Si v poriadku?"
Pozrela som za hlasom. Skláňala sa ku mne znepokojená tvár. Vlasy mal vpredu zastrihnuté po uši, rovnomerne dopadajúce po oboch stranách absolútne súmernej tváre plnej obáv.
"A-áno," rozhliadla som sa okolo seba, aby som pozbierala svoje veci a zatúžila som, aby som odkiaľsi vytiahla zvyšky svojej zaprášenej, dlho odstrkovanej a dávno zabudnutej japončiny.
Priznajme si to, nikdy som z nej neexcelovala a je to dlho, čo som mala dôvod sa čo len pokúsiť spomenúť si na mamine hodiny, ale teraz by sa mi to hodilo.
Kvokol si ku mne a pustil sa do zbierania mojich vecí.
"Máš rozbité koleno," upozornil ma a mňa prekvapilo, že som si to, zrejme zo šoku, neuvedomila sama.
"Pravda," prebrala som sa z tranzu. "To nič nie je," hodila som rukou a prijala pomoc pri vstávaní. "Ďaku..."
 


Domov - 1. diel

3. února 2015 v 23:35 | Yukiho |  Domov

Kráčať po tmavej ulici a počuť tvoj hlas, všetko je v poriadku. Nebojím sa, tvoja ruka ma sprevádza.
Kráčať v smútočných šatách k tvojmu hrobu je však úplne o inom. Realita okolo vás plynie vlastným tempom, neberie ohľady. Cítim len, ako mi mláka preniká do topánok, iného nie som schopná. Viem, ako by si túžila, aby v takýto deň svietilo slniečko a hrialo moju tvár namiesto tvojho úsmevu. Ale ty tu nie si. Nechala si ma tu a teraz chceš, aby som aj ja opustila všetko, čo mi ťa pripomína a jednoducho ušla? To nie je fér. Nie je to fér!
Fotka vložená do náhrobku symbolicky zasadeného v studenej zemi povedľa urničky s popolom. To z teba zostalo. To zostalo z toho, čo mi tak chýba. Z môjho domovu. To jediné môžem naposledy pohladiť a znovu sa hlasno rozvzlykať. Pre mňa tam slnko vychádzať nebude.

"Môj domov nie je miesto, sú to ľudia." - Lois McMaster Bujild


1. diel

Kauza Fénix - Stopa 1

3. února 2015 v 23:13 | Yukiho |  Kauza Fénix
Zrub sa niesol v nádychu začiatku minulého storočia. Pôsobil nezlomne, ako sa okolo neho biela krajina oháňala všetkou decembrovou mrazivosťou. Kana sa nahla cez zábradlie, fascinovala ju masa vody miznúca pod jej nohami, keď vtom začula slová sprievodcu. Chladný severák ustal a slová, ktoré doteraz odvieval, nechal napokoji.
"Prosím, aby ste boli opatrní a nepreceňovali pohľad, zbytočne sa ničoho nedotýkajte, keďže dobre viete, ako..." Lata priamo pod jej dlaňami zaprašťala a adrenalín, čo v nej za behu toho okamihu rozpálil orgány, stúpol. Mysľou jej prebehla myšlienka o konci života v ľadovej vode. Aj keby vedela plávať, prúd a ľadová voda jej ochromia končatiny. Všetko to hrubé oblečenie na nej navlhne a oťažie a stiahne ju ku dnu. Nebude to príjemná smrť, napadlo jej. Zrazu si až nepríjemne nutkavo uvedomila, ako staré drevo ebenovej farby vŕzgalo pri každom kroku, ktorý na ňom bol uskutočnený. Náhle jej prišlo prikrehké len sa naň pozerať.
Po tom, čo základňa, o ktorú sa zapierala, pod rukami povolila, stratila rovnováhu. Nestihla ani zvresknúť, ani inak na seba upozorniť. Ani keby do nej niekto sotil preletela okrajom lávky. Voda pod ňou ju volala. A ona s očami dokorán sa k nej blížila.

Cruel - 1

3. února 2015 v 21:13 | Yukiho |  Cruel
Cruel
prvá kapitola

Neviem, čo to bolo, ale nútilo ma to ísť vpred. V hlave mi zadunelo a ja som začínala vnímať svoje okolie. Áno, čiastočne za to mohli aj dva páre mocných rúk zvierajúce moje útle doráňané ramená. Bolesť ma preberala k vedomiu, i keď práve ona moju myseľ ochromovala a chvíľami, akoby som už ani nemala byť nažive. Hladká podlaha sa kĺzala pod mojimi nevládnymi nohami. Nevládala som sama odporovať gravitácii a dvaja muži ma medzi sebou vliekli ako... mŕtvu. A nebolo by to ďaleko od pravdy. Každý sval v mojom tele boli už len tým, že bol. Hlavu som mala padnutú pred sebou, vzorce na dlažbe sa mi mihali pred očami. Temnou chodbou sa ozývali iba nohy mojich únoscov. Teda predpokladám, že ma uniesli... a že to boli oni, tí, čo mi spravili toto. Jediné, na čo si spomínam je zmysly otupujúca bolesť.
Ešte jeden zvuk dopĺňal túto satirickú symfóniu strachu, a to bol môj vlastný dych - roztrasený, nepravidelný, prerývaný záchvatmi vnútornej paniky. Vždy som verila, že som silná, že by som sa v takýchto situáciách, ak by som sa do nejakej nedajbože dostala, zachovala statočne, že by som nikomu nedovolila vidieť, ako sa bojím... No dnes, práve teraz, keď netuším, čo ma čaká, kam ma vlečú, po tom čo všetko mi spravili a viem, že ich nemám ako zastaviť a moje malé srdiečko bije ako splašené a neviem ho upokojiť, sa naozaj ťažko myslí triezvo. Chvejem sa plačom. Slzy mi ešte donedávna tiekli lícami, keď mi tvár pretínal kŕč, teraz už nemám čo roniť, a tak sa zvíjam v záchvatoch ubolená bez sĺz.

Cruel

3. února 2015 v 18:44 | Yukiho |  Stories

autor: Yukiho (TeenAh19 known on english-written websites)
obdobie: február 2015 - (pokračuje)
dĺžka:

o čo ide: Jediné, čo k tomu môžem dodať, je že som sa zrejme zbláznila. Vrátila som sa o 10 rokov dozadu a momentálne mi prepína z mojej prvej prvej "záporáckej" platonickej lásky. Viac sa o mojej zvláštnej úchylke dočítate na dzagotky.tumblr.com.


Další články