Priznanie blogerky po 8 rokoch

8. prosince 2017 v 12:22 | Yukiho
Som dieťa deväťdesiatych rokov. Internet nám dala mamina zaviesť až na strednej z "edukačných dôvodov", čo dáva logiku, lebo, úprimne, internetové kaviarne boli drahé (áno, vtedy ešte existovali špeciálne kaviarne, do ktorých ľudia chodili pripojiť sa za poplatok na internet - wifi v tej dobe nebola v našich končinách vynájdená). Na počítače sme za odmenu chodili počas informatiky. Ale čo na ňom pozerať? Počítač sme mali aj doma, mama ho potrebovala pracovne, a občas nám dvolila sa na ňom na pár minút zahrať. Pod hraním si predstavte kreslenie si v Skicári alebo čaro Wordu, nič iné na ňom totiž nainštalované nebolo a disketa s hrou Hadík bývala pravidelne odložená. Čo zíde z očí, zíde z mysle. Preto keď som ako deviatačka sedela na informatike za počítačom a zapla internet, nastal čas uvedomenia si, že vlastne na internete nemám čo pozerať.



Spočiatku to bol preto Google a jeho ponuka obrázkov. Vtedy som neskutočne letela na anime, takže som celých 30 minút strávila prezeraním si animovaných obrázkovyou (zvyšných 15 minút trvalo zapnúúť a vypnúť počítač). Aby bolo jasné, prečo som sa neprihlásila na Facebook, neprebehla Instagram Kylie Jenner alebo Justina Biebera, či si nepustila niečo na Youtube, tak z jednoduchého dôvodu. Na pozeranie slúžila televízia, taká širká trojrozmerná bedňa so zaoblenou sklenou obrazovkou (ale verím, že niektorí mali už aj ploché verzie). Youtube sa len rozbiehal a dokopy na ňom nič nebolo. Predstavte si jeho predpotopnú verziu z kolena niekoho neznámeho, na ktorej stránku kliknete skôr omylom ako so zámerne a stavte sa, že keď som o ňom počula prvýkrát od učiteľa, predstavil mi ho you "joutube" štýlom čítaj ako vidíš. Jedinou sociálnou sieťou, ktorú som poznala, bol náš pokec, kde som sa rebelsky zaregistrovala udaním skoršieho dátumu narodenia, dnes by som na ňom mala pravdepodobne do tridsiatky. Neviem to presne, lebo síce som ho nezrušila, ale prihlasovacie údaje sú u mňa už dávno zabudnuté. A áno, nikto nebýval na internete bežne zapnutý o desiatej doobeda, tak to zvyčajde skončilo tak, že sme si v triede usadení veľa seba písali pod rôznymi "nickmi" (nech to už vtedy pre nás znamenalo čokoľvek) medzi sebou a tvárili sa, že to nie sme my. Vynálezci dnešných sociálnych sietí boli ešte "obyčajní ľudia" bez mnohých núl na kont. Napríklad taký Facebook používalo iba okolo 200 miliónov ľudí (čo je pre porovnanie o 100 miliónov ľudí menej než bol vtedy počet obyvateľov USA a tento rok štatistiky zaznamenali mesačný priemer 200 miliardy aktívnych užívateľov). Do spustenia Instagramu zostával ešte rok a pol. O aplikáciách v telefóne a chatových oknách vyskakujúcich na dispeji smartfónov sa nám ani nesnívalo. Z telefónu sme telefonovali, teda skôr prijímali hovory, kredit na ňom sa míňal rýchlo a zvyčajne slúžil iba na prezváňanie rodičov v prípade núdze. Tam to s jeho funkciami končilo. Prvý som dostala iba o niečo skôr a bol veľmi moderný, už nemal anténku.
A potom prišla éra blogov. Spolužiačka si založila svoj a zdalo si mi úžasné, že je vlastne akoby taká internetová novinárka lomené autorka a že si jej príspevky mohol ktokoľvek prečítať na svojom počítačí len po zadaní jej stránky. Buďme realisti, nikto relevantný o našich blogoch nikdy nevedel a obsahy príspevkov boli skôr pubertiacketáraniny, než riadky s obsahovou hodnotou, ale na tom nezáležalo. Všetci si jej blog zapamätali a pod príspevky komentovali buď ako Anonym, alebo si mnohí vytvorili vlastné účty, aby si mohli dopisovať pod článkami. Pár dní ma držalo, že by bolo super, mať vlastntý, no stále som bola skôr typ, čo radšej čítal než písal. O písaní sa dobre snívalo, no zrealizovať ho (podľa prredstáv), bolo už o niečo náročnejšie a nakoľko boli moje predstavy obsiahle a spletité, tak to len na papier trvalo nekonečne dlho a po pol strane som to vzdala, lebo som podstatu ešte ani nenačrtla... Ako teraz. Aspoň nejaká črta mi ostala.
Spomenula som si naň až po škandále s nevhodnými komentármi na jednu našu učiteľku. Jasné, že ich našla a no... decká si neuvedomili, že komentovali na verejnú stránku pod vlastným menom. A potom som na jednej hodine otvorila blog.cz, zaregistrovala som sa po vymyslenou prezývkou, pod ktorou ma poznala sotva hŕstka ľudí a napísala svoj úplne prvý príspevok.


Na blogu som zažila lepšie aj horšie dni. Písala som o všetkom, čo ma bavilo, preto sa téma môjho blogu aj niekoľkokrát zmenila. Musím zato ale uznať, že nebol najhorší aspolu s internetovými priateľmi tzv. SB-čkami (hovorí sa ešte SB-čka?) sme mu budovali pevné základy a lákali naň čoraz viac nových čitateľov.

Dnes sa naň vraciam po skoro troch rokoch.
 

Další články